SK EN

Kto by v mise hľadal ženské lono

Júlia Kunovská získala množstvo cien po celom svete za veci, ktoré môžete vidieť aj v našom múzeu dizajnu.

https://a-static.projektn.sk/2015/07/00torzo1999-690x462.jpg

Misa Torzo, 1999, oceľ, farebne plastifikovaný povrch, výroba: autorka.

V zbierkach Slovenského múzea dizajnu nie sú len produkty priemyselnej výroby, ale nachádzajú sa v nej aj predmety, ktoré reprezentujú jednu z charakteristických polôh slovenského dizajnu – osciláciu medzi remeslom a dizajnom, alebo výtvarným a funkčným objektom. Jedno však môže inšpirovať druhé. Misa Torzo patrí k nim.

Zakódované skúsenosti

Misa ako symbol pohostinnosti je dôležitým, dokonca ústredným motívom v  tvorbe stolovacích prvkov Júlie Kunovskej a Torzo – doslova vzletný predmet – ktorý pripomína z istého pohľadu aj rozpäté krídla vtáka, je centrom, alebo nadnesene povedané srdcom medzi nimi. Vývojové línie ďalších predmetov vedú buď k nej, alebo sa odvíjajú od nej.

Aj keď to na prvý pohľad nie je zrejmé, sú v nej zakódované aj skúsenosti autorky z dlhoročného skúmania remeselnej tradície, objavovania nevšedných techník, ktoré ju vždy nasmerovali k ich premene do súčasných podôb dizajnu.

 

Objekt Pocta drotárstvu, 1996, kolektív autorov. FOTO - SCD

Objekt Pocta drotárstvu, 1996, kolektiv autorov

Skvelým príkladom je jej doma menej známy objekt Pocta drotárstvu. Išlo o komplexný projekt s drobnými prvkami stolovania z rôznych materiálov, s použitím tradičných techník, s dominantou drotárskeho objektu a stola. Za stôl získala cenu World Craft Council Europe Award (1976) a  stal sa zbierkovým predmetom dvoch významných múzeí v zahraničí.

 

Misa Torzo, 1999, oceľ, farebne plastifikovaný povrch, výroba: autorka. FOTO - SCD

 

Misa BALERINA 2, 2010,  výroba: autorka a KovovýrobaBlecha.

 

Časť tela

Misa Torzo vznikla ako prirodzený osobný výskum autorky, ktorá skúsenosti s projektom stola zúročila a posunula ďalej do nadčasového predmetu, v ktorom sú inšpirácie tradíciou uložené veľmi hlboko. Misa ako prototyp, realizačne vznikla výsostne v ateliéri Júlie Kunovskej a aj keď nesie známky rukodielnej práce, je pripravená obstáť aj v sériovej výrobe.

Torzo, ako sám názov misy napovedá, je časť ľudského tela objavujúceho sa v dejinách umenia. V tomto prípade je to ženské lono, ktoré je len symbolickou linkou naznačené a s funkčnosťou tvaru misy spoluvytvárajú samostatný výtvarný objekt s rafinovane skrytou erotikou. Kto by ju v mise očakával?

Misa Torzo, 2001, oceľ, farebne plastifikovaný povrch, výroba: autorka. FOTO - SCD

Misa TORZO T, 1999 – 2009, oceľ, komaxydový povrch, výroba KovovýrobaBlecha

V japonskom múzeu

Jej manžel Ferdinand Milučký ju nahovoril, aby ju poslala na jednu z najväčších medzinárodných súťaží v oblasti umenia a remesla do japonského mesta Kanazawa.

Spomedzi 1 214 súťažiacich opäť získala cenu v zahraničí a miesto v Múzeu úžitkového umenia v tomto meste. Tentokrát sme si ani my nenechali ujsť príležitosť získať ju do našich zbierok.

Misa Torzo je dobrým príkladom, ako zvláštne spojenia funkčnosti a výtvarnosti, tradície a súčasnosti posúvajú výraz predmetov stále novým a neopakovateľným smerom. Mnohí odborníci sa stotožňujú s názorom, že úžitkové predmety majú čoraz častejšie výtvarnú podobu a stávajú sa tak kultúrnymi symbolmi doby. Preto je dôležité ich zbierať a uchovávať pre budúcnosť.

julia
Júlia Kunovská                                                               www.juliakunovska.sk

Po ukončení štúdia na Fakulte architektúry STU v Bratislave nastúpila do Výskumného a vývojového ústavu drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu v Bratislave.

Navrhla niekoľko úspešných a ocenených nábytkových zostáv. Navrhla aj interiér kaštieľa v Moravanoch nad Váhom a bola kurátorkou a zároveň autorkou nového výstavného fundusu pre výstavu Dialógy v radnici Frederiksberg, v Dánsku (1998).

V celej širokej škále svojej tvorby používa základné farby (modrá, červená, čierna). Rada siaha po kove, drôte, plechu, pletive, navrhovala však aj textílie pre Bavlnárske závody V. I. Lenina v Ružomberku ( 80. roky).

V súčasnosti dokončila komplexné výtvarné riešenie interiéru Cafe bar Moare na Laurinskej v Bratislave (2015).

Katarína Hubová, Slovenské centrum dizajnu

 

Článok uverejnený v Denníku N, 31.7.2015

K výstave “Autorské trofeje Medzinárodného festivalu Ekotopfilm 1993-2007”

Medzinárodný festival filmov o trvalo udržateľnom zdroji EKOTOPFILM sa koná na Slovensku už niekoľko desaťročí a najvydarenejšie snímky bývajú v rôznych kategóriách ocenené prestížnymi cenami. Navrhovaniu a realizácii cien sa už 15 rokov nepretržite venuje dizajnérka a architektka Júlia Kunovská. Ako sama hovorí, bol to osud, ktorý ju priviedol k tejto zaujímavej práci - vytvoreniu cien v roku 1993, ktorá v neopakovateľnej podobe pokračuje až podnes. Vďaka otvorenej spolupráci s organizátormi mala možnosť s každým ročníkom meniť ich výrazový potenciál, čo je pri tvorbe cien výnimočný prípad.

Prvotnou ideovou koncepciou výrazu cien bolo výtvarné stvárnenie napätia medzi Zemou a civilizačnými zásahmi a jeho pretavenie do harmónie a vzájomnej symbiózy - symbol zeme, prahmoty.. sonda.. Na vrchole ‘sondy’ z lešteného kameňa je abstraktne znázornená samotná podstata zásahu, tvarovo vychádzajúca zo symboliky prírodných elementov, prevedená v kove, či farebných syntetických materiáloch, ktoré autorka častokrát dopĺňa aj o variabilný moment. V priebehu rokov nastáva po formálnej i obsahovej stránke výrazu cien postupný vývoj. Mení sa napríklad výška i tvar podstavca, ale najmarkantnejšie sa zmeny prejavujú vo vrcholovej časti cien, ktoré prechádzajú morfologickými premenami v duchu zaobľovania, či horizontálneho vrstvenia, zrkadlových odrazov na vyleštenom kove, či materiálových i farebných variácií. V roku 1999 sa po prvýkrát objavujú zmnožené transparentné krídelká rôznych tvarov a aj naďalej budú významným článkom priestorového definovania objektov. V roku 2000 sa autorka v súlade s narastajúcim svetovým záujmom o ekológiu rozhodla o ďalší ideový posun a podstavce cien štylizovala ako kamenné výseče planéty, v ktorých sú zaseknuté voľne rozvinuté kovové a transparentné elementy vygenerované z tvarových motívov predchádzajúcich rokov. V nasledujúcom ročníku sa posúva i uhol pohľadu na Zem - z perspektívy vesmíru. Opäť sa objavuje kamenná sonda s kovovou horizontálnou plochou so zaseknutými farebnými krídelkami, tematicky obmieňanými centrálnymi vežovými motívmi, okolo ktorých sú rozvinuté orbitálne dráhy vesmírnych telies. V roku 2003 túto tému autorka ďalej voľne rozvíja, pričom neustále metodicky modifikuje škálu výrazových prostriedkov. Spoločným znakom nasledujúcej fázy výrazového vývoja cien pre Ekotopfilm je kovový podstavec so zaseknutým prírodným prvkom z andezitu a rôznofarebným plexisklom v podobe príznačných mnohotvarov krídielok. Predstavuje vyšší stupeň ekologického povedomia - zásah sa mení na ochranu a prírodný štiepaný andezit je povýšený na drahokam osadený do kovu vo forme šperku. V posledných rokoch pristúpila autorka k najodvážnejšiemu prevedeniu cien - do skla, hoci stále sleduje prvotnú ideu ľudského zásahu do našej planéty a kreatívne implementuje formotvorné prvky histórie cien Ekotopfilmu. Pôvodne tvarovou modifikáciou, materiálovo i povrchovou úpravou sa diferencovanie jednotlivých kategórií pretavilo do transparentného monomateriálu s farebnými mutáciami jednotlivých častí - elementov.

Ojedinelá výstava solitérnych výročných trofejí ocenených filmov Ekotopfilmu je výnimočnou prehliadkou 15-ročnej sústredenej práce výtvarníčky Júlie Kunovskej a predstavuje ďalšiu polohu jej širokospektrálnej tvorby, ktorá siaha od dizajnu, cez interiérovú architektúru, nábytok, textil až po šperk. Napriek tomu, že každý rok sa ceny Ekotopfilmu rozletia do celého sveta, podarilo sa zozbierať či zapožičať ukážky tohto nezvyčajného kreatívneho potenciálu, aký v sebe tvorba originálnych cien skrýva. Výstavnú prezentáciu cien dotvára formou 15 veľkoformátových výtvarných skratiek – extraktov, ktoré dokumentujú monumentalnu hodnotu ináč drobných plastík.

 

 

Mgr.Mária Nepšinská

 

Drôt a plech na výstave Júlie Kunovskej

 Významná dizajnérska osobnosť, Júlia Kunovská, nie je slovenskému publiku neznáma. Najnovšie svoju tvorbu z rokov 1985-2010 predstavila na samostatnej výstave s názvom Drôt a plech (práce z rokov 1985-2010) v K GALLERY na Ventúrskej ulici v Bratislave (1.6.-2.7. 2010).

Dizajnérka a architektka Júlia Kunovská sa venuje od navrhovaniu nábytku, interiérového a výstavníckeho dizajnu, tvorby stolovacích objektov a doplnkov až po textilný dizajn a šperk. Jej aktuálna výstava prezentuje diela, ktoré vznikali počas ostatných 25 rokov tvorivej praxe autorky, avšak spája ich pomyselná niť komplexného záberu a sústredenia sa na prácu s kovom. V jej tvorbe sa prelína spojenie tradície so súčasnosťou, dizajnu s remeslom, voľného umenia s úžitkovým a spolupráca dizajnéra s remeselníkmi. Tradičné remeslo, kde nachádza inšpiráciu oživuje cez vlastnú tvorbu a posúva ho do súčasnej výtvarnej podoby. Tento prístup je badateľný predovšetkým v interiérových doplnkoch - kovových svietnikoch REFLECTION ( 2010) ako aj nástenných svietnikoch ILUM (2007). Kovové misy BALERINA(2010) zas vznikali na báze misy TORZO (1999), ktorá bola ocenená na Svetovej výstave umenia a remesla v Kanazawe. Podobný princíp čistej tvarovej skladby vo farebných variáciách sú typické aj pre podnosy LEVIT a drobné stolovacie objekty. Jediným zástupcom väčších interiérových kusov na výstave je kovový servírovací stolík BUTLER (2000- 2007), ktorý je príkladom priestorového aj praktického uvažovania autorky. 

Samostatnú oblasť v širokom tvorivom zábere Júlie Kunovskej predstavujú šperky. V kolekcii ARCHEO (1996) spracováva tému individualizovaného šperku z unifikovaných prvkov, ktoré dotvára autorským zásahom s výraznými klampiarskymi detailami. Túto tému ďalej rozvíja v sérii subtílnejšie spracovaných náhrdelníkoch Nádych (2004). Dizajnérsku polohu šperkárskej tvorby reflektujú zasúvacie brošne s motívom signálneho loga. Novú kolekciu variabilných šperkov z drôtu a farebných komponentov tvoria drôtené šperky (2008 – 2010), hlavne náramky, ktoré si nositeľ môže na tele ďalej tvarovať, ale aj náhrdelníky a náušnice.

Júlia Kunovská dokáže s minimálnymi materiálovými a výrazovými prostriedkami dosiahnuť maximálny estetický účinok je to práve rozmanitosť polôh tvorby, čo jej objekty robí nesmierne príťažlivými.

Mária Nepšinská

 

The best of ...

Nie je veľa výstav o slovenskom dizajne a ešte menej zo sféry produktového dizajnu – malých objektov - pre určitý životný štýl. Výstava Júlie Kunovskej v Slovenskom technickom múzeu v dňoch 9.-30.aprila 2008 je dobrým dôvodom na zamyslenie sa ako tieto produkty vznikali, s akým zámerom a vôbec zistiť viac o  autorke, ktorá celý svoj život tvorí v  architektúre, remesle, dizajne a tieto sféry dokáže prepájať.

Výstava je ukážkou aktuálnej tvorby interiérových objektov, stolovacích prvkov a šperkov, doplnená o fotografie makrodetailov vystavených aj nevystavených dizajnov, trofejí, v kombinácii s medzinárodne ocenenými prácami.

Kov, drôt a sklo sú materiály, ktoré najčastejšie používa.

Spojenie tradície so súčasnosťou, dizajnu s remeslom, voľného umenia s úžitkovým, dizajnérov s remeselníkmi, to je „POCTA  DROTÁRSTVU“ (Designum 3/96).Pôsobivý objekt stolovania zložený z viacerých prvkov, rôznych materiálov, navrhnutý niekoľkými tvorcami a realizovaný niekoľkými majstrami, a v konečnom dôsledku predsa tvorí jeden harmonický celok. V silnej konkurencii 15 krajín získala Júlia Kunovská za vynikajúcu koncepciu riešenia stolovania prestížnu cenu  WCC EUROPE AWARD 1996 na medzinárodnej výstave „Európa za stolom“ v Macone vo Francúzsku.

V roku 1999 to bolo o kovovej mise „TORZO“, ktorá získala ocenenie spomedzi viac ako 1200 tvorcov vo svetovej súťaži Umenie a remeslo Kanazawa´99 v Japonsku  (Designum4/99) a v roku 1998 sme informovali o úspešnej výstave Dialógy , ktorú koncepčne a realizačne pripravila do Kodane ( Designum4/98). Zväčša išlo o zahraničné úspechy a vybrané časti jej rozvetvenej tvorby. Ani výstava The best of nie je prierezovou autorskou výstavou, nezahrňuje oblasť textilu, odevov, realizácie interiérov a výstav.

„Vzácne bolo, čo si aj veľmi cením, že som mohla vo firme  Kovovýroba slobodne vyvíjať autorský servírovací stolík „BUTLER“.

Nič nevzniká len tak, všetko súvisí s niečím a nadväzuje na niečo, to vystihuje filozofiu tvorby Júlie Kunovskej. Prítomná je vždy snaha uchopiť jeden predmet zo všetkých strán a využiť funkčné a estetické možnosti na dosiahnutie čo najväčšej variabilnosti. Je u nej bežné, že z jedného predmetu, jednoduchého základného tvaru vznikne množstvo tvarových a farebných variant. Jedna vec je zárodkom druhej  a spolu vytvárajú kompaktný celok. Misa Torzo, naväzuje na  farebné podtaniere z Pocty drotárstvu a obe sú jasným zdrojom pokračovania v  novej sade kovových mís. Zdá sa, že aj kovové stojky, ktoré nesú hranaté, alebo okrúhle sklenené  podnosy, majú zase základ v tvarovaní mís, alebo v kovových zasúvacích sponách

Séria originálnych servírovacích stolíkov „Butlerov“ vznikala v dielni Kovovýroby  niekoľko rokov, kým sa pôvodný návrh vyprofiloval do produktu schopného sériovej výroby a boli akýmsi hnacím motorom zrealizovať výstavu v Galérii X v júni 2007. Keď sa zdalo, že sú už vycizelovaní, boli vyvinuté vlastné kolieska, ktoré individualizujú každý servírovací stolík. Na výstave sa vzácne stretajú nové produkty prototypy ( spolu s nástennými svietnikmi, misami a podnosmi), ktoré  sú dobrým základom výrobného programu kovodielne. Ako sama autorka hovorí o svojej skúsenosti z Galérie X, kde sa  jej autorský dizajn predáva, obyčajne má úspech a kúpia si ho skôr zahraniční návštevníci, ktorí hľadajú na Slovensku niečo špecifické a iné.

„Prv než nejakú ideu uskutočním, musím si byť istá, že to je niečo nové a pre mňa vzrušujúce. V posledných rokoch sa stále viac spolieham na intuíciu, cit. Nechám veci odležať ak mi niečo škrípe a potom zrazu sa to vylupne.“

To, že sa jej skôr darí predávať vlastné veci v zahraničí je často aj vecou príjemných náhod.

Pri jej návšteve  autorského butiku s výnimočným dizajnovým odevom Agathe v Zurichu, majiteľov tak zaujala spona, ktorú mala práve na sebe, že ju oslovili a požiadali o spoluprácu. Odvtedy sú jej  geometricky čisté tvary rôznofarebných zasúvacích spôn, v ktorých jednoduchým, prostým princípom dosiahla maximálny estetický účinok, súčasťou ich odevov.

Zaujímavým projektom, ktorý čaká na realizáciu, sú zateplovacie plášte a priestorový objekt na ich zavesenie v stredovekom, veľmi chladnom kostole v Albis vo Švajčiarsku. Farebnosť plstenných plášťov je inšpirovaná vitrážami okien kostola. Kovové rameno s viac ako desiatimi vešiakmi – vestami má vlastný otepľovací systém.Všetko je chránené uzatvárateľnými krídlami. Je to nevšedný interiérový prvok.

„Výstavy sú pre mňa výzvou pokúsiť sa extrahovať čo je pre nás špecifické a prezentovať to tak, aby  zaujalo a aby si to každý pamätal.“ 

Jej  komplexné vnímanie vecí ju v  poslednom desaťročí doviedlo aj k organizovaniu a realizácii kolektívnych prezentačných výstav v zahraničí. Súvisí to s jej členstvom v európskom výbore Svetovej rady remesiel/ World Crafts Council, ale aj so vzdelaním interiérovej architektky. Najprv  navrhovala  výstavný fundus a architektonické riešenie expozícií a neskôr pridala aj  obsahovú koncepciu. Rozsahom aj významom bola zaujímavá už spomínaná výstava „DIALÓGY“ v Kodani (1996), pre ktorú navrhla so zámerom putovnej výstavy plošné preglejkové a akrylátové diely, ktoré sa stavali do šošovkovitých vitrín

Dialóg tvoril materiál – drevo, kov, textil, sklo - súčasné a historické objekty – remeslo, úžitkové umenie a dizajn. Ďalšou bola výstava „DOTYK SLOVENSKA“ v belgickom Monse (2006-2007) . Zúčastnili sa jej  33 autori s vyše dvesto dielami úžitkového umenia od interiérových prvkov, objektov až po odev, odevný doplnok a šperk.

Mgr.Katarína Hubová

Riaditeľka SDC

 

  

 

Touch of Slovakia, výstava v Mons, Belgicko

Premenená šanca?       

Veľkorysú ponuku prezidentky World Crafts Council  BF, pani Anne Leclerq pripraviť prezentáciu Slovenského úžitkového umenia v priestoroch galérie WCC Belgique Francophone v Mons, som pochopila ako výzvu pokúsiť sa o to.

Otázka znela: ako koncipovať výstavu „Touch of Slovakia“ v danom stiesnenom časovom limite :

Ako ukážkovú prezentáciu majstrov danej sféry, alebo ako segment živého diania z toho čo sa v súčasnosti na Slovensku tvorí.

Siahla som po druhej variante, v ktorej sú konfrontované mladé začínajúce talenty so zrelými tvorcami vo forme dialógu provokácie, protestu, nezaťaženej hravosti s vycibrenou kvalitou.

Pre slovenských autorov je cťou mať možnosť sa predstaviť v nových priestoroch galérie, prvou výstavou v rámci projektu prezentácie európskeho úžitkového umenia a dizajnu.

Otázka znie: podarí sa ňou premeniť šancu nám danú?

Ukáže výstava osobitosť danej sféry slovenskej kultúry?

Pretaví sa „Dotyk“ na vzájomne obohacujúci profesionálny vzťah Belgicko- Slovenský?

 

Júlia Kunovská

 

 

Nie je vajce ako vajce

 V roku  2004 vyhrala súťaž Slovenského centra dizajnu na návrh trofeje pre súťaž Národná cena za dizajn  Júlia Kunovská. Je rok 2009 a blíži sa už tretie odovzdávanie cien  šiestim hlavným výhercom. Slovenské centrum dizajnu bolo pri tom,  ako trofeje vznikali, ako sa vyvíjali a menili. Zaznamenanie tohto procesu je zaujímavé nielen z hľadiska genézy vzniku trofeje, ale aj samého tvorivého procesu, hľadania konceptu a napĺňania idey.

Na začiatku bolo vajce, nie len obrazne povedané, ale v našom prípade to skutočne bolo skoro vajce. Skoro, lebo nebolo nositeľom života, ale zrodu myšlienky, nápadu, tvorivého počinu.

Súťaž nemala žiadne obmedzenia, ani špeciálne požiadavky okrem reprodukovateľnosti trofeje. Vyzvali sme  autorov z rôznych výtvarných oblastí a  očakávali sme skvelé nápady a 2D návrhy od Juraja Opršala, Petra Rollera, Silvie Jokelovej a Júlie Kunovskej. Nakoniec sa veľmi ťažko z nich vyberal len jeden, lebo boli všetky výborné.

Idea Júlie Kunovskej bola veľmi silná, a ako zistila sama autorka a my neskôr pri komunikácii nad modelmi, aj veľmi náročná. Pri hľadaní konceptu si  Júlia Kunovská  predstavovala niečo, čo by malo univerzálnu platnosť, emotívnu hodnotu a suverénnosť výrazu, a čo by symbolizovalo vznik – zrod – tvorivý počin. Vajce naplnilo jej predstavu o absolútnom tvare a možnom  posolstve. Ako sa však ukázalo, tento jednoduchý až  banálny tvar, má aj svoje záludné stránky, ako z neho dostať jeden znak, ktorý bude symbolizovať tvorivý proces rovnako platný pre bager, svietidlo alebo šperk.

Treba povedať, že aj my sme sa trochu obávali sprofanovanosti tohto tvaru a v komunikácii s Júliou Kunovskou sme ju nepriamo naviedli na ďalšiu vývinovú etapu, v ktorej sa z otváracieho vajíčka s vybratým jadrom stal eloxovaný duralový elipsoid s plnými a vybranými časťami, ktoré vajíčko pripomínalo už len vzdialene. Emotívnosť ustúpila technickému výrazu.

Od začiatku riešila Júlia Kunovská rovnocenne k trofeji aj podstavec a rovnako aj on sa menil. Vzniklo množstvo variantov a pri hľadaní najvyhovujúcejšej vzájomnej proporcie a vzťahov využila autorka najnovšie technológie. Špeciálny CNC sústruh na modely umožnil overiť tvar aj správnosť zvolenej technológie veľmi rýchlo. Po mnohých skúškach, kresbách vznikol sokel zo skla a trofej NCD bola na svete. Mala dve rovnocenné časti, ktoré boli jednak  nositeľmi posolstva ceny a zároveň aj s určitými funkčnými vlastnosťami oboch častí – „vajce” ako ťažidlo a sokel môže slúžiť na odkladanie odkazov.

„… naplnila sa transformácia východiskovej idey vajca v dizajnérskom posune do identického originálneho znaku trofeje – symbolu ceny”, píše vo svojich poznámkach  J. Kunovská.

Lenže sila idey nie je konečná, má v sebe zakódované množstvo ďalších riešení.

Každá príležitosť realizovať trofej ju viedla k novým posunom, či vo veľkosti objemu elipsoidu, v striedaní matných a lesklých plôch kovu, riešení sokla a samozrejme hľadaní tej najprogresívnejšej a najvyhovujúcejšej technológie. Technické riešenia boli pre ňu rovnakou výzvou ako estetické.

Po štyroch rokoch sa Júlia Kunovská opäť vrátila k pôvodnej súťažnej idey k hmotnému rozčleneniu vajca na identicky tvarový znak. Koncept dozrel, základ ostal a vycizelovali sa len detaily. Filozoficky  inak pristúpila k riešeniu podstavca - dôležitá je trofej - vajce a sokel je len jej držiak.

Paralelne s koncepciou trofeje pre hlavné ceny NCD sa vyvíjala aj cena pre novú, študentskú kategóriu a tu tiež platí, že nie je vajce ako vajce. Júlia Kunovská ju výrazne odlíšila.  V súčasnosti spája všetky ceny tvar vajca, jedno je priestorové a druhé plošné, tvorivá hravosť, ktorú obe ceny umožňujú. Je prekvapujúce akú radosť môže vajce priniesť autorovi ceny  a dúfame aj ich  držiteľom.

 

K.H.

 

 

DIALÓGY

 

Budovy ako je frederiksberská radnica ,sú vhodnejšie pre historické súvislosti, napriek tomu našlo tam vhodný priestor aj súčasné remeslo a dizajn na výstave Dialógy, navrhnutej Júliou Kunovskou. Jednoducho preto, že dizajnerka si dovolila zastrešiť výstavu niekoľkými bielymi plachtami organických tvarov, ktoré vytvorili intimitu a priateľský priestor. Svetlá lámp presvitajúce cez plachty pridávali čaro kvalitne navrhnutým výstavníckych prvkov a prezentácii exponátov. Výstavný fundus, ktorý bol navrhnutý pre putovnú výstavu a ľahkú montáž vo forme plochých plátov z preglejky a akrylátu.V kombinácii s policami a kovaním sa vytvorili graciózne zvlnené panely a celé vitríny. Vzájomným zoradením do veľkých priestorových kriviek vznikol lákavý vstup a pasáž pre hostí.

Výber exponátov priťahoval dánskych návštevníkov z rôznych dôvodov. Predovšetkým kvôli materiálom, ktoré predstavujú slovenskú identitu, blízku Dánom. Ale tak tiež pre vysoký stupeň výtvarného majstrovstva ilustrovaného na prácach zo skla, dreva  a vlákna. Taktiež jeden z hlavných exponátov – Slovenský stôl – predtým vystavený vo Francúzsku, kde získal Prvú cenu a precestoval Európu na putovnej výstave „Európa za stolom“, zanechal silný dojem. Tento objekt bol okrem toho, na základe špeciálneho pozvania Júlii Kunovskej, prezentovaný v Dánskom múzeu dekoratívneho umenia v centre Kodane, kde vzbudil veľký záujem návštevníkov.

 

 

 

 

Skrátený článok Dialógy v Kodani, John Vedel-Rieper, architect m.a.a., Designum 4/1998

 

Cena z Kanazawy

 Nepoznám na Slovensku výtvarníka alebo dizajnera, ktorý by sa téme stolovania venoval s takým záujmom ,citom pre jednoduchý detail, láskou a vtipom, ako Júlia Kunovská.Vždy sa snaží nájsť to podstatné a pomenovať osobitým tvaroslovím to,čo by mohlo vyjadrovať slovenskú kultúru stolovania. Nie je jednoduché nájsť príklad pre takéto výtvarné riešenie.Často sa obracia do minulosti ,kde hľadá inšpiráciu predovšetkým v tradičných technikách, materiáloch, vo funkcii, ktoré posúva do súčasného tvaroslovia.

V rámci stolovania má pre Júliu Kunovskú dôležité postavenie misa. Je jeho ústredným motívom – srdcom - a zároveň i akýmsi symbolom pohostinnosti, priateľstva a vzájomnej komunikácie.

Iste nie náhodou získala práve za kovovú misu Torzo ocenenie v Medzinárodnej súťaži Umenie a remeslo Kanazawa ´99 v Japonsku. Nie je to hocijaké ocenenie , ak uvážime , že sa do súťaže prihlásilo 1 214 tvorcov z celého sveta. Porota z množstva diel udelila 3 hlavné ceny, ktoré ostali v Japonsku a 5 ocenení.

Takéto obrovské podujatie v oblasti umenia a remesla ponúka možnosť vidieť hmotnú kultúru v širšom kontexte. Podľa amerického člena poroty Alberta Paleya užitkové objekty majú čoraz výtvarnejšiu podobu a stávajú sa kultúrnymi symbolmi, ktoré vyjadrujú originalitu regiónov a zároveň sú nositeľmi kultúrnych hodnôt našej epochy.

Je skoro neuveriteľné, že z množstva rôznych objektov zo skla ,textilu, keramiky a kovu vybrali práve tvarovo jednoduchú a čistú kovovú misu Torzo od Júlie Kunovskej. Misa je poetickým symbolom ženského lona a zároveň vyvoláva dojem akoby chcela vzlietnuť. Zaujímavo znejú pre nás slová známeho japonského dizajnéra a člena poroty Ikko Tanaku, ktorými vyjadruje svoj obdiv :

“ Kovová misa slovenskej výtvarníčky má len tri zárezy v rôznych smeroch na plochej platni. Každá časť je jemne tvarovaná, v strede s trojuholníkovým základom. Akoby kvitnúce lupene kvetov tvoria dojem veľmi éterický, akoby to boli vtáčie krídla. Tento objekt je nielen v súlade so súčasným životom, ale môže byť aj univerzálne obdivovaný. Je to kúsok umenia, ktorý by som mal rád vo svojej blízkosti“.

 

Výber z článku Cena z Kanazawy,Katarína Hubová, Designum, 4/1999

 

 

Prečo udalosť – neudalosť?

Meno Júlie Kunovskej by totiž dávno malo byť v širokej verejnosti pojmom, najmenej desať rokov by malo byť pre mnohé priemyselné výrobky  - pre nábytok, bytový textil a najrozmanitejšie doplnky už svojim „cvengom“ zárukou vysokej kvality a puncom medzinárodnej úrovne. A zatiaľ si jej význam uvedomuje len hŕstka informovaných. Keby nad výstavnou sieňou na Dostojevského rade niekto umyl sklenenú strechu, mohla by tieto dni pripomínať vzorkovňu dobre zabehaného a vôbec nie lacného európskeho podniku s interiérovým vybavením – ale v skutočnosti je to „len“ výtvarná výstava návrhov, prototypov, ktoré nikto nikdy nevyrábal.

A pritom Júlia Kunovská má – najskôr od Boha, ako inak by sa tu mohla k tomu dostať? - toľko výnimočných vlastností, charakteristických práve pre špičkového dizajnera. Veľmi presne cíti ducha doby, ani v rokoch najväčšej izolácie sa nemusela uchýliť k epigónskemu opisovaniu, ale úplne samozrejme vytvárala štýl okamihu. Každú tvorivú myšlienku bezprostredne a možno automaticky začne prepracovávať do rozvíjajúceho a dopĺňajúceho radu dokonale zladeného tak výtvarne ako aj filozoficky. A navyše je jej dané to nedefinovateľné „čosi“, možno vnútorný rytmus, korigujúci dimenzie a princíp zaraďovania jednotlivých prvkov, vytvárajúcich vo všetkých jej prácach to napätie, ktoré jedine je schopné povýšiť dizajnerské remeslo na umenie....

 

Časť článku Udalosť – Neudalosť ,Ondřej J.Sekora,Národná Obroda,máj,1990

 ...Ale vstup do Európy je proces, ktorý sa musí odohrať predovšetkým v nás, my sami sa musíme premeniť na Európanov, čo je vecou vôle, citu, inteligencie a veľmi usilovnej aktivity. Do rôznych európskych inštitúcií sa dá vstúpiť kolektívne – ako štát, ako národ, ako nejaké spoločenstvo. Ale Európanom sa musí každý stať sám. Skutočné európanstvo – tá vyvážená zlúčenina dravej aktivity, dôstojnej veľkorysosti a uvážlivej tolerancie – zostane niekomu navždy nedostupné, niekto sa k nemu ťažko prebojuje, avšak sú aj takí, pre ktorých je dávno samozrejmosťou. Európanstvo Júlie Kunovskej bolo to prvé a najpodstatnejšie, čo ma na jej diele zaujalo. Bolo to na pravidelných bratislavských prehliadkach užitkového umenia na samom počiatku 80. rokov. Dizajn jej nábytku vo svojej až rafinovanej prostote a poetickej vecnosti bol v presnom súzvuku s dobovými trendmi, napriek tomu že vznikal v tej najsolídnejšej klietke. Keď som neskôr sledoval jej vývoj, jej hľadania, uvedomoval som si stále, že spolupatričnosť s duchom našej planéty je jedným z najpodstatnejších rysov jej osobnosti.

Európanstvo J. K. nemá nič spoločné s plagiátorstvom ani s internacionálnym štýlom. Rád by som to ukázal na jednej téme – aby som sa priznal na mojej obľúbenej téme. Sú to jej koberce. Júlia Kunovská tu siahla po niečom tak banálnom, ako sú ľudové handrové koberce, výrobky tak málo efektné, že len málokedy prenikli na výstavy medzi skvelé čipky, výšivky či fujary a dokázala s nimi tým najprostejším spôsobom, skladaním a lemovaním, doslova zázrak. Obratom ich zaradila do najaktuálnejšej modernej súčasnosti a ešte im charakteristickým rytmom vsadila pečať svojej ojedinelej poetiky. Vytvorila tým čosi výrazne nové, bezpochyby zakorenené v domácej kultúre a predsa všeobecné, čo potvrdzoval aj záujem európskych odborníkov.

Dnešnú cválajúcu dobu necharakterizujú ohromujúce činy a objavy vo vede ani v umení a kultúre už vôbec nie. Je to skôr čas prikladania drobných kamienkov. Avšak keď zažiari niektorý z nich jasnejšie ako iný, je to už pozoruhodný skutok. A práve to sa Júlii Kunovskej nie raz podarilo. Lepšie povedané mohlo podariť, pretože svet dizajnu nežije z prototypov. Na rozdiel od voľného umenia slovo kritiky je tu len zlomkom ocenenia, k úplnému patrí úspech hotového výrobku na kvalitnom trhu. Koberce Júlie Kunovskej, čin, ktorý mohol byť tým žiarivým kamienkom na stavbe európskej hmotnej kultúry, so vzácnym bratstvom v tuposti odmietli vyrábať v Bratislave aj v Prahe. Podobný príbeh by som však mohol opakovať aj o jej nábytku atď. atď.

 Výber z prejavu na otvorení autorskej výstavy vo výstavnej sieni Umeleckej besedy, apríl-máj 1990

Ondřej.J Sekora.